O MNE

Snívam | Píšem | Čítam | Optimista | Milujem psy

Ahojte či dobrý deň, podľa toho, čo preferujte :)


Som Iveta, častejšie oslovovaná Iva, Iv či Ivet a mnohými priateľmi prezývaná Šialka. Ak ste si práve položili otázku, čo je to šialka a či to súvisí s tým, že som šialená, úplne túto možnosť nevylučujem. :)


Prezývku som si vyslúžila svojím skalopevným presvedčením, že slovíčko „šialka“ je spisovné. Nejaká „šálka“ mi znela maximálne neslovensky a silno som za svoju „pravdu“ bojovala. Slovník spisovnej slovenčiny ma pomyselne prefackal, nuž ale, stále pijem zo šialiek a nejednu dušu som tým už nakazila. :)

  Nebudem vás zaťažovať slohovou prácou o mojej osobe, tu je pár neformálnych odrážok - kto som, čo som. :)  

– neveľmi vysoká kučeravá osoba s kopou energie –

– tá, ktorá by rada stíhala veľa vecí, ale stále nezískala časovrat (iný ako z Aliexpresu :D) –

– optimista –

– tá, ktorá od detstva miluje čítanie i písanie príbehov –

– kamoška víl a neviditeľných ľadových medveďov (nepýtajte sa :D alebo teda ak chcete, môžete :D) –
– scrapbook závislák –

– podľa môjho trénera z MMA zákeráčka (na moju obranu, som tam jediná žena a keď nemám silu, no tak aspoň tú zákernosť :D) –
– seriálový závislák –
– milovník psov –

– tá, ktorá sa nemaľuje (niežeby to, hlavne na moje kruhy pod očami, nepotrebujem, ale prosto to neviem :D) –

– nadšenec textovej RPG –
– veľká sestra –

PÍSANIE

Príbehy som milovala skôr, ako som sa naučila čítať. Veľkou láskou môjho detstva bol Leví kráľ, ktorého mi rodina musela čítať toľkokrát, až som vedela časť naspamäť. Bol to i úplne prvý film, na ktorý som bola v kine a bola som skutočne odhodlaná vziať si do kinosály aj svoju obrázkovú knižku. Predsa len, niekto musel skontrolovať, či to sedí. :) Myslím, že všetci boli radi, keď som sa naučila čítať a mohla som chodiť na výpravy do sveta fantázie sama.


Nespomínam si, kedy to začalo, ale popri čítaní som začala vymýšľať i vlastné príbehy. Mala som jedenásť rokov, keď som si ešte za slovenské koruny potajomky kúpila linajkový zošit. Stál desať korún. :D Potajomky preto, lebo som mala jedenásť a pripadala som si ako veľmi podivný tvor. Veď kto chce v jedenástich napísať knihu? Vtedy mi to pripadalo naozaj veľmi čudné. Ale tá radosť, keď som príbeh dokončila. Mala som pocit, akoby som napísala stostranovú knihu, veď zošit má tóóóľko strán… :) Taká hrdá som na seba bola. 


Dojem, že som čudná, ma neopustil ani na konci základnej školy. Ocino mi dovolil tráviť čas na jeho notebooku, a tak som si v ňom vytvorila priečinok a pustila sa do príbehu. A keďže to bolo stále „čudné“, samozrejme som si súbor zaheslovala, len aby nikto nevedel, čo to tam neustále ťukám. Radšej som prežila reči o vysedávaním na Pokeci. :D Popri tomto prvom fantasy príbehu som sa učila prstoklad a objavila čaro textovej RPG. A s ňou som nadobudla aj vedomie, že predsa len nie som taká divná a ľudí s túžbou písať je oveľa viac.


Aj napriek sne o vydaní knihy, písanie pre mňa bolo a stále je hlavne o láske k príbehom a možnosti dávať ich na papier. Na druhú stranu, sny nepatria len na vankúš… :)