Príbehy som milovala skôr, ako som sa naučila čítať. Veľkou láskou môjho detstva bol Leví kráľ, ktorého mi rodina musela čítať toľkokrát, až som vedela časť naspamäť. Bol to i úplne prvý film, na ktorý som bola v kine a bola som skutočne odhodlaná vziať si do kinosály aj svoju obrázkovú knižku. Predsa len, niekto musel skontrolovať, či to sedí. :) Myslím, že všetci boli radi, keď som sa naučila čítať a mohla som chodiť na výpravy do sveta fantázie sama.

Nespomínam si, kedy to začalo, ale popri čítaní som začala vymýšľať i vlastné príbehy. Mala som jedenásť rokov, keď som si ešte za slovenské koruny potajomky kúpila linajkový zošit. Stál desať korún. :D Potajomky preto, lebo som mala jedenásť a pripadala som si ako veľmi podivný tvor. Veď kto chce v jedenástich napísať knihu? Vtedy mi to pripadalo naozaj veľmi čudné. Ale tá radosť, keď som príbeh dokončila. Mala som pocit, akoby som napísala stostranovú knihu, veď zošit má tóóóľko strán… :) Taká hrdá som na seba bola.

Dojem, že som čudná, ma neopustil ani na konci základnej školy. Ocino mi dovolil tráviť čas na jeho notebooku, a tak som si v ňom vytvorila priečinok a pustila sa do príbehu. A keďže to bolo stále „čudné“, samozrejme som si súbor zaheslovala, len aby nikto nevedel, čo to tam neustále ťukám. Radšej som prežila reči o vysedávaním na Pokeci. :D Popri tomto prvom fantasy príbehu som sa učila prstoklad a objavila čaro textovej RPG. A s ňou som nadobudla aj vedomie, že predsa len nie som taká divná a ľudí s túžbou písať je oveľa viac.

Aj napriek sne o vydaní knihy, písanie pre mňa bolo a stále je hlavne o láske k príbehom a možnosti dávať ich na papier. Na druhú stranu, sny nepatria len na vankúš… :)